ZA BUBNOVANÍM DO GUINEY
23.5.2016
  Daniel Makovický

Moja vášeň pre africké bubnovanie a djembe prepukla pred viac než 15 rokmi. Postupom času som začal zisťovať, že i keď sa dá na djembe pomerne ľahko improvizovať a v základnej podobe ho na rekreačné účely vie rozozvučiť takmer každý, tradičná hra na djembe je jazyk sám osebe. Po rokoch čakania som sa rozhodol urobiť nevyhnutný krok – vybrať sa túto špecifickú hudbu študovať do jej kolísky a ísť ku koreňom.

Do Guiney veľa turistov nechodí
Je to krajina síce krásna, no chudobná, bez luxusných pláží či safari, nedávno bola navyše zmietaná ebolou. Na jej území sa však kedysi rozprestieralo kráľovstvo Mandeng s veľmi bohatou hudobnou tradíciou a popri iných nástrojoch práve tu „vynašli“ djembe – najznámejší africký bubon, na ktorý dnes hrajú ľudia na celom svete. A presne preto som sa začiatkom januára v Guinei ocitol aj ja. Spolu s kamarátom Matúšom sme strávili mesiac v hlavnom meste Conakry a taktiež v dedinách na severovýchode krajiny a učili sa miestnej hudbe u tých najlepších.

Učitelia
Náš učiteľ sa volá Bolokada Condé a patrí medzi žijúce legendy djembe. Bývali sme v jeho dome kde spolu s jeho 3 manželkami a 7 deťmi bývajú aj iní hudobníci či príbuzní. Každý deň nás Bolokada učil bubnovať tradičné rytmy a prísnym okom dohliadal, aby sme z bubnov okrem rytmu vedeli vydať aj správnu melódiu. Tradične sa v Guinei nesprávne hranie žiaka trestá pomerne radikálne (klepne sa mu palicou po prstoch), Bolokada má však už s výučbou belochov skúsenosti a vie, čo od nich čakať, na africké pomery je i veľmi metodický. Ako veľký majster svojho nástroja pozná ku každému rytmu aj piesne a okolnosti vzniku daného rytmu. Popri jeho lekciách som chodieval i na súkromné hodiny k inému učiteľovi menom Ibrahim Condé a bola to pekná skúsenosť na porovnanie. Ibrahim sa mi spolu s 3 hráčmi na basové bubny naplno venoval a vyučoval ťažké sólové frázy v presnom poradí. Akákoľvek chyba znamenala začať odznova a kým nebol učiteľ spokojný, nepohli sme sa ďalej i keby som veľmi chcel. Ibrahim nikdy nepovedal kde je “prvá doba” rytmu alebo frázy a ja som sa vlastne radšej ani nepýtal.

Hudba ako súčasť života
Podvečer sa nám zopárkrát pošťastilo zúčastniť sa slávností, kde sa táto hudba tradične hráva. To bolo ozaj cenné, lebo sme tak zažili svadobné obrady či maskový tanec a počuli domácu muziku ničím neprikrášlenú. V Afrike sa totiž málokedy hrá „len tak.“ Hudba je tu súčasť života a organizovaným spôsobom sprevádza mnohé jeho štádiá. Mali sme šťastie, že tým, že sme poznali Bolokadu a iných hudobníkov, bol nám prístup na slávnosti umožnený a v lepšom prípade sme sa mohli i aktívne zúčastniť. Conakry je veľké a chaoticky pôsobiace mesto a hudobné ceremónie, ktoré sme videli mi pripadali rovnako: navonok veľká trma-vrma kde speváčky spievajú do hlasných megafónov alebo rezonujúcich mikrofónov, rytmus sa často prerušuje podľa diktátu rozprávačov a spevákov, sólisti sa niekedy v sólach navzájom prekrikujú. Pri bližšom pohľade však (podobne ako v prípade dopravy v Conakry) nachádzame pravidlá, ktoré fungujú a slávnosti sú i napriek hluku a emóciám veľmi uvoľnené. 

Súčasnosť v hudbe
Svet síce obdivuje tradičnú guinejskú muziku, no priamo v Guinei (najmä v Conakry) čas nezastal a hudba sa vyvíja a modernizuje. Strunové nástroje sa neladia už iba omotaním strún ale obľube sa teší mechanika, na tanečných slávnostiach sabar okrem bubnov kvíli nad mieru hlasná elektrická gitara, zoskupenia k nástrojovému zloženiu pridávajú aj klasickú biciu súpravu, hip-hop a reggaeton sú súčasťou kultúry mladých. Hudobné nosiče v obchodoch nekúpite, konkrétny album zoženiete priamo u interpreta na koncerte alebo kdekoľvek ho stretnete. Prípadne vám na ulici nejaký „obchodník“ za poplatok ochotne prekopíruje albumy zo svojho telefónu do vášho. Byť hudobníkom je samozrejme krásna profesia, no podľa slov miestnych muzikantov veľmi náročná. Konkurencia je obrovská a kto sa chce hudbou uživiť, nemôže byť len výborný; musí byť jednoducho excelentný. Koncerty profesionálnych kapiel, ktoré sme videli, vyrážali dych. Jedno vystúpenie trvalo približne 50 minút, no súbory hrali bez jedinej prestávky a predviedli hudbu precíznej štruktúry s nekonečnými aranžmánmi. Koncerty sú ale platené málo a hudobníci sa chytajú každej príležitosti ako zarobiť. Zlé je to vraj počas obdobia dažďov na jeseň kedy sa koná málo slávností, všade je blato a väčšina ľudí „radšej spí, aby to prečkali.“

Cestovanie po vidieku
Zážitkom bolo cestovanie po Guinei s Bolokadom, rodinou, hudobníkmi a piatimi ďalšími belochmi. Náš minibus bol do posledného milimetra naložený vecami (nechýbal šijací stroj, generátor či sliepka) a navštívili sme okrem iného aj Bolokadovu rodnú dedinu Morowayu. Všade nás vítalo veľa detí, mali sme možnosť spať v typických hlineno-slamených chatrčiach a večer sme mohli len obdivovať, ako sa miestni vedia pri hudbe uvoľniť a spontánne spievať a tancovať. Dedinčania materiálne nevlastnia takmer nič, život je tu pomalší a uvoľnenejší než v meste. Za hranie neodmeňujú hudobníkov peniazmi ako je zvykom v meste, tu postačí ryža či iné naturálie. Neplatí však, že čo africká dedina to virtuózni hudobníci. V mnohých dedinách totiž nemajú ani jeden bubon a tým pádom ani bubeníkov a keď sa organizuje slávnosť, zahrať prídu hudobníci z najbližšej dediny.

Návrat
Návrat do Conakry znamenal okrem krásnej a modernejšej hudby opäť zažívať hodinové zápchy v chaotickej premávke, výpadky elektriny, nástojčivé ponuky obchodníkov, pálenie odpadu, či ukazovanie prstom na „foté“ (belocha). Cudzinci sú v tejto krajine pomerne vzácni a vítaní a samozrejme i lákavou vidinou zárobku. Mnohí domáci od nás čakali (peňažné) dary pretože sme bieli a deti sa síce potešia sladkostiam, no oveľa radšej majú bankovky. Pre mnohých Guinejčanov je Európa či USA vytúženou zemou a každý beloch predstavuje potenciálnu vstupenku za šťastím západného sveta. Ideály sa tu vyvracajú len veľmi ťažko. Zrazu sa mi však Slovensko zdalo byť až luxusne bohatá a vyspelá krajina.
Keď sme sa už začali zžívať s guinejským prostredím, prišiel čas vrátiť sa. Minuli sme všetky peniaze, doniesli si veľa hudobných nástrojov a kúsok afrického pohľadu na život. Tá muzika mi teraz stále hrá v hlave. V Guinei hovoria, že bubon djembe nehrá, djembe rozpráva. Od návratu som teda o čosi zhovorčivejší.

O autorovi: Daniel Makovický
 je vedúcim bubeníckeho zoskupenia JAMADAN, ktoré sa od roku 2004 špecializuje na koncerty a bubenícku show rytmov západnej Afriky
.

www.jamadan.sk

Videá z jeho cesty po Guinei nájdete na i na Youtube:
kanál JAMADAN AFRO DRUMS

Najbližší koncert JAMADAN môžete vidieť 2. 6. vo Flame Music Bar, Bratislava. 

 
vľavo Daniel Makovický




partneri partneri partneri partneri