Mimozemšťania pod pyramídou
9.11.2014
  Potkan
  To, čo predviedli v stredu večer 5. novembra Zakir Hussain a jeho Majstri perkusií vo Veľkej sále Slovenského rozhlasu, bolo čosi ako pristátie hudobných mimozemšťanov. Koncert, ktorý bol súčasťou Festivalu perkusií World of the Drums 2014, všetkým prítomným ukázal, akých zázrakov sú schopní ľudia, ktorí sa celým telom i dušou ponoria do toho, čo robia.    

   Zakir Hussain Qureshi Alla Rakha, ktorý si za svoje majstrovstvo vyslúžil neoficiálny titul Ustad (niečo ako náš „maestro“, teda nielen dokonalý profesionál, ale aj obľúbený a milovaný učiteľ), patrí k prvej generácii propagátorov indickej hudby na Západe a dodnes s nadšením plní svoju misiu. Keďže vedľa svojich majstrov sa posadil ešte ako dieťa – v prípade hráča na tabla sa nedá použiť slovné spojenie „postaviť sa na pódium“, medzičasom jeho slávni spoluhráči ako Pandit Ravi Shankar a Ustad Sultan Khan už nežijú. Zo Zakira, ktorý bol kedysi na pódiu najmladší, sa medzičasom stala taká istá autorita ako boli majstri, s ktorými začínal svoju kariéru a dnes je on vzorom pre svojich mladších spoluhráčov a akýmsi medzigeneračným spojivom.
   Situácia je o to zaujímavejšia, že niektorí dnešní spoluhráči sú potomkovia (a zároveň žiaci) tých bývalých – napríklad Sabir Khan, hráč na strunový nástroj sarangi, je synom nebohého Ustada Sultana Khana a flautista Rakesh Chaurasia je synovcom slávneho Hariprasada Chaurasiu, ktorý hrával na flautu bansuri so Zakirom Hussainom v projektoch Shakti a Remember Shakti.

Tradícia a vzory

   Možno práve tradičný indický model odovzdávania remesla a umenia z generácie na generáciu je jedným z kľúčov na ceste k dokonalosti v ovládaní hudobných nástrojov. Hoci Zakirov otec Alla Rakha bol prvým hudobníkom v rodine, ktorý sa musel učiť u cudzieho majstra, jeho traja synovia, Zakir, Fazal a Taufiq, už mali pred sebou jasný vzor. Zakir Hussain rád rozpráva historku o tom, ako ho otec ako školopovinné dieťa budil nadránom po návrate z koncertu a precvičovali si v nočnom tichu rytmické slabiky rozprávajúc sa pritom o hudbe a o živote. Otec nástojil na tom, že jeho synovia, ak chcú byť v hudbe úspešní, si musia nájsť vlastnú cestu a vlastný výraz. A podarilo sa to všetkým trom, hoci najviditeľnejšie sú medzinárodné úspechy Zakira Hussaina, ktorý na nejaký čas zakotvil v USA. Allarakhovým nápadom bol aj vznik „best of“ programu s aktuálnymi indickými perkusionistami ešte niekedy na konci 20. storočia. Zakir Hussain úspešne prevzal otcovu štafetu a odvtedy každé dva roky chodí na americké a európske turné s vybranými majstrami perkusií nielen z Indie, ale aj z iných častí Ázie.

Majstri perkusií

  Tohto roku mohli diváci na európskej časti turné, ktorého poslednou zastávkou bola Bratislava, vidieť okrem Zakira Hussaina, Sabira Khana a Rakesha Chaurasiu aj ďalších dvoch virtuózov. Jedným bol štíhly mladík z Pandžábu, ktorý sa volá Deepak Bhatt a hoci vie hrať aj na tabla, na turné sa predstavil ako špičkový hráč na bubon dhol, ktorý je typický pre štýl bhangra. Druhým bubeníkom bol Vijay S Chavan zo štátu Maháraštra, ktorý sa špecializuje na tradičný bubon dholki – na ten sa udiera obojstranne rukami a nie paličkami ako na väčší dhol. Majstrovskú zostavu doplnil hosť zo Strednej Ázie – Abbos Kosimov, skvelý uzbecký hráč na rámový bubon dojra, ktorý svoju virtuozitu dokázal okrem iného aj tým, že zvládol hrať na dva takéto bubny naraz alebo si ich otáčať počas hrania vo vzduchu. Navyše so svojím bielozlatým tradičným odevom pripomínajúcim skafander kozmonauta aj vizuálne skvele zapadol medzi ostatných „mimozemšťanov“.

Dialóg bubnov v Bratislave

O tom, že Zakir Hussain je človek s naozaj mimoriadne vyvinutým hudobným sluchom, hravosťou a zmyslom pre humor, svedčili nielen jeho vynaliezavé a zakaždým znovu prekvapujúce prstolomné a dlanederúce (no pritom ľahko pôsobiace) sóla na tabla, ale aj tie pasáže, keď robil iba nenápadné „krovie“ svojim spoluhráčom. Fascinujúce bolo aj to, ako dokázal do svojho hrania zapojiť napríklad ladiace strieborné kladivko či fľašu s minerálkou, ktorej uzáver otváral tiež rytmicky presne! Hoci repertoár koncertu tvorili prevažne indické ľudové piesne alebo rytmické štruktúry založené na ich motívoch, majstri publiku v poslednej rozlúčkovej a predstavovacej skladbe vtipnou formou ukázali, že na tradičných indických nástrojoch sa dá zahrať aj melódia zo západnej klasickej alebo populárnej hudby. Najmimozemskejšie však pôsobili tie pasáže, kde sa ozývali pre ucho Stredoeurópana nezvyčajné zvukové vzorce – pre mňa bol najväčším zážitkom dialóg bubna dholki a basového bubienka v podaní Vijaya S Chavana a Zakira Hussaina, ktorý miestami znel ako nadpozemské akustické techno.

Pestré publikum a zaslúžené standing ovation

  Pestrá a zaujímavá však bola nielen hudba, ktorá plynula od pódia k publiku a napĺňala ho striedavo radosťou, úžasom, obdivom, sústredeným počúvaním, oslobodzujúcim smiechom či búrlivým potleskom. Prekvapivo pestré bolo aj zloženie sály zaplnenej takmer do posledného miestečka – sedeli tam obdivovatelia a milovníci Orientu v jeho rôznych podobách, ale i mladí neohipisáci a hipsteri, boli v ňom aktívni hudobníci, hudobní publicisti a kritici, početní zástupcovia indickej ambasády či jednoducho hudobní fajnšmekri a zvedavci, ktorí sa zjavne neuspokoja s tým, čo doteraz zažili a počuli.

   Myslím si, že tento koncert prevýšil aj ich najsmelšie očakávania a stal sa hudobnou udalosťou, o ktorej sa ešte dlho budú v tejto časti vesmíru rozprávať mýty a legendy.



(autor je redaktor relácie Hudba sveta  Rádia FM)
foto a video: Marek Haar

video - Zakir Hussain & Vijay Chavan

partneri partneri partneri partneri