Rozhovor s tanečníkom Sasharom Zarifom
16.12.2010
 
Spoveď utečenca: Slováci sú svojej kultúre úžasne oddaní

Pri príležitosti Medzinárodného dňa (e)migrantov pricestoval do Bratislavy medzinárodne uznávaný tanečník a choreograf Sashar Zarif.

Sashar Zarifmedzinárodne uznávaný multidisciplinárny umelec, choreograf, etnológ skúmajúci oblasť tanca a hudby. Je umeleckým vedúcim Sashar Zarif Dance Theatre a Joshgoon - Kanadskej akadémie azerbajdžanských tancov. Počas svojho štúdia a pôsobenia v krajine svojich predkov, získal cenu Národný umelec Azerbajdžanu. So svojím súborom precestoval Severnú Ameriku aj Európu, kde úspešne vystupoval na rôznych festivaloch. V roku 2001 ako odozvu na dianie vo svete založil medzinárodný festival Dancers for Peace (Tanečníci za mier), ktorý si kladie za úlohu odstraňovať bariéry medzi národmi, rasami a vierovyznaniami a podporovať mier a harmóniu. V roku 2008 získal ocenenie New Pioneer Award for the Arts (Cena za pokrokový počin v umení) za svoje aktivity v oblasti multikulturalizmu a podpore rozmanitosti v umení. Žije v Toronte a učí na York University. 

So svojím tanečným súborom Sashar Zarif Dance Theater predvedie v bratislavskom Divadle Meteorit už tento týždeň dlho očakávané predstavenie My Name Is Ali, venované kultúre strednej Ázie a inšpirované spomienkami na detstvo. Okrem toho sa rodený Iránec, žijúci v Kanade, držiteľ mnohých zahraničných ocenení a zakladateľ festivalu Dancers for Peace, zúčastní diskusií, ktorými si svet pripomína ťažké postavenie utečencov hľadajúcich miesto na dôstojný a slobodný život.

V 13tich rokoch si sa stal utečencom. Napriek tomu sa dnes do svojej rodnej zeme pravidelne vraciaš. Prečo?
Z Iránu som odišiel v roku 1980. Celé roky som žil v utečeneckom tábore v Turecku, a neskôr, ako mladý teenager som si hľadal svoje miesto a nový domov v Kanade. Do Iránu som sa rozhodol vrátiť na ceste za minulosťou 20 rokov potom, čo som odtiaľ ako dieťa ušiel.

To bol riskantný krok...
To áno. Znovu som sa spojil s minulosťou, ktorú som si pamätal ako sen. Časť z toho mi prišla, akoby sa stala len včera, ako napríklad môj posledný rozhovor so starou mamou. Alebo ako chuť soli vo vode, ktorou ma obliali vo väznici v Gohardašte, na okraji Teheránu. Chcel by som sa podeliť aj so záznamom z tejto cesty spolu s ukážkami, ktoré som nazbieral počas výskumu tanca v Iráne.

Ako sa vlastne dostal k tancu šéf jedného z najuznávanejších tanečných súborov?
Narodil som sa do azerbajdžanskej emigrantskej rodiny v Teheráne, v Iráne. Keďže moji rodičia pracovali, vychovávala ma stará mama, ona sa stala mojou prvou a najdôležitejšou učiteľkou. Prišla do Iránu niekoľko rokov po Veľkej októbrovej revolúcii. Pochádzala z Azerbajdžanu a pamätám si, že v izbe mala starý ručne pletený koberec, ktorého sa nechcela zbaviť, pretože to bola jedna z mála vecí, ktoré si priniesla „z druhej strany“, ako nazývala Azerbajdžan. Bola speváčka a tanečnica, čím sa vysvetľuje prečo moje tety aj otec boli všetci pohybovo nadaní speváci.

Choreografia My Name is Ali sa zaoberá prevažne tvojimi spomienkami na domov a rodinu?
Áno, v 7mich rokoch, keď som začal chodiť do školy, som reálne spoznal Teherán - svet, v ktorom som žil. Po smrti starej mamy, keď som mal desať, som poslednýkrát navštívil jej izbu. Počas svojho etnografického výskumu som zistil, že pri tanci a speve sme sa vždy „premiestnili“ do domu jej otca v Azerbajdžane. Prišiel som na to, že stará mama bez vlasti prežívala iba vďaka predstave, že jej malá izba v Teheráne je vlastne slobodným domom jej otca v Baku. Teraz už viem, prečo som všade nosil so sebou jej malý bubon, na ceste emigrácie z Iránu, do Indie, potom do Turecka a nakoniec do Kanady spievajúc a tancujúc tie isté staré príbehy v izbách, kde som býval. Robil som to, aby som našiel miesto, kam patrím.

V čom sa líšia folklórne tance v centrálnej Ázii od tých európskych?
Je to prvok improvizácie. Improvizácia je veľmi prítomná na Východe, ale je iná. Spojenie medzi kultúrami je veľmi badateľné vo folkóre.
Ľudia a kultúra strednej Európy je mi veľmi blízka aj vďaka folkóru. Ty vieš, že milujem váš ľudový tanec a halušky 
(smiech). 

Na akú oblasť sa zameriavajú tvoje etnografické výskumy?
Som tanečník a pracujem v multidisciplinárnej a multikultúrnej oblasti, tak, aby som našiel zdravý pomer medzi tradičnými a súčasnými vyjadrovacími prístupmi. Vytváram možnosti prejaviť identitu, ktorú formuje minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Moja umelecká prax je ovplyvnená rokmi výskumu a výučby v oblasti tradičného umenia centrálnej Ázie a islamských kultúr. 

Vyučoval si aj v Turkmenistane, Azerbajdžane a Mongolsku... 
Tieto cesty mi pomohli sformovať materiál, z ktorého som vybudoval svoj spôsob tanečnej pedagogiky a vlastné tanečné diela. 

Svojich žiakov učíš, ako sa identifikovať s kultúrnymi koreňmi a rečou tela na „nadnárodnej“ úrovni. Je to dôležité v multikultúrnej Kanade a v strednej Európe?
Svet prechádza zmenami, či sa nám to páči alebo nie. Ľudia cestujú tam a späť, usádzajú sa v rôznych končinách sveta. Je smutné, ak ignorujeme zmeny, ktoré sú zjavné. Multikulturalizmus sa deje všade virtuálne aj fyzicky. Ja som šťastný, že žijem v Kanade a môžem čerpať z rozmanitosti kultúr, aká
tam je. 


A čo tvoj dojem zo Slovenska? 
Mám rád Slovensko a Bratislavu, vašu hudbu aj jedlo. Vnímam, že Slováci sú spojení so svojou kultúrou a oddaní jej viac než iní. Aby som bol konkrétny, páčia sa mi vaše folklórne tance. Cítim v nich oheň podobne ako v tancoch, aké máme na Kaukaze a v Iráne. Verím, že pestrosť a rozmanitosť na Slovensku existuje a že vzostupy a pády počas dejín obohacujú kultúru národa. Je potom bohatšia a hlbšia.  


 Zdroj: Aktuality.sk, sue,  JV
Kategória: Tanec
partneri partneri partneri partneri