Rozhovor s perkusionistom Hearnom Gadbois
4.5.2013
 
Skutočný umelecký prejav má mnoho tvárí, nie všetky sú pekné.

 
Hearn Gadbois, rodák z Des Moines v Iowe ( USA ) sa narodil v umeleckej rodine výtvarníkov,  jeho rodičia aj starší bratia sa venovali maľbe a ilustrácii. V dvanástich rokoch začal dominovať jeho záujem o hudbu  a začal hrať blues. Keď mal pätnásť objavil bubny konga a rozhodol sa pre hudobnú kariéru. Už o dva roky hral v rôznych kapelách stredozápadu soul, calypso, free jazz a zbieral skúsenosti.
V osemdesiatych rokoch prerazil v New Yorku s kapelou Saqqara Dogs, ktorá sa stala populárnou undergroundovou kapelou. Táto jeho  bubenícka hudobná etapa bola taká intenzívna, že ho to skoro stálo ruku. V čase zotavovania sa zo zranenia sa rozhodol  venovať  miernejšej akustickej hudbe. V tomto období sa stal vyhľadávaným spoluhráčom umelcov ako Patti Smith, Suzanne Vega, Katell Keineg a Anna Domino. Vystupoval aj v zaujímavých experimentálnejších  projektoch  spolu s Meredith Monk, Carterom Burwellom ai.
V 90-tych rokoch začal viac rozvíjať hru na perzský bubon tombak a skúmal hudbu z oblasti Indie, Azerbajdžanu, Iránu a  Afriky, ktoré pri svojich cestách intenzívne študoval. Pod vedením  majstrov sa začal venovať aj vlastnoručnej výrobe perkusívnych nástrojov, čo prehĺbilo jeho cit pre zvuk, jeho nuansy a využite v hudbe.
Po presťahovaní sa do strednej Európe na seba upozornil napríklad v projekte Slet bubeníku Pavla Fajta a Romka Hanzlíka v rokoch 2002, 2003, 2005, s ktorými cestovali po Čechách a Slovensku.
Momentálne žije v Prahe so svojou životnou aj umeleckou partnerkou Renou Milgrom, venuje sa komponovaniu, vedie vlastnú Školu rytmu, spolupracuje ako autor hudby pri tanečných predstaveniach venovaných  oblasti Hodvábnej cesty a necháva sa inšpirovať  Sufi tradíciou, ktorá je mystickým smerom islamu. V nej je silné prepojenie hudby a poézie,  a preto  tvorba Sufi  básnikov (napr. Haféz a Rumí) v mnohom ovplyvňujú aj jeho hudobnú tvorbu a filozofické vnímanie sveta.

  
Hudobná scéna v New Yorku v 80-tych rokoch. Čo bola najzaujímavejšia skúsenosť?
V New Yorku som stretol mnoho nesmierne talentovaných a nadšených ľudí. Zvláštnu zmes umelcov s veľkými nápadmi a malým talentom  aj tých s obrovskými schopnosťami , ale bez vízie. A často boli tieto typy ľudí v jednej kapele. Naučil som sa, že skutočný umelecký prejav má mnoho tvárí, nie všetky sú pekné.

Keď si sa rozhodol cestovať, aby si rozvíjal svoju hudbu a študoval iné kultúrne korene, kam viedli tvoje prvé kroky?
Moje cesty boli vždy o učení sa, či už to znamenalo stopovať tisícky míľ, aby som ako 15-ročný videl hrať hudobníka Sun Ra, alebo sedieť vedľa starého perzského majstra – hráča na bubon tombak, keď som mal 50. Vždy bolo, čo skúmať.  Ako mačky, som možno viac zvedavý ako múdry (smiech). Nechcem tým uraziť mačky.
 
Aký bol prvý nástroj, ktorý si sa rozhodol vyrobiť, aké je to vyrábať perkusie vlastnými rukami a skúmať ich zvuk?
Začal som vyrábať nástroje ako logický dôsledok tvorby umeleckých objektov. Tie som vytváral z potreby rozšíriť svoje možnosti umeleckého prejavu. Bol som žiakom výrobcu hudobných nástrojov z oblasti Strednej Ázie a Hodvábnej cesty. Môj vzťah k nástrojom rástol, keď som vedel, že  sú  to tie, na ktorých budem hrať.
 
Čo všetko má vplyv na tvoj prejav, tvoju hudbu?
Bez preháňania, množstvo vplyvov, z nich niektoré skupiny alebo rytmické sekcie vyčnievajú napríklad  Zigaboo Modeliste z kapely Meters, James Brown a celá jeho skupina, prakticky každá zostava Milesa Davisa z rokov 1965-1975, Ashton a Carlton Barrett zo skupiny the Upsetters, z ktorých sa neskôr stali the Wailers.
Hudba „-stan“ krajín ako Afganistan, Balučistan a Radžastan, folklór týchto krajín má ohromný cit . No a hudba ba-benzele Pygmejov z centrálnej Afriky je nadradená všetkému ostatnému. Ovplyvňuje ma aj prostredie a zvuk, či už sú to domorodé prostredia, zvuky produkované prírodou alebo mechanizmami, napríklad zvuk hromu, ktorý sa odráža v mestskom priestore, hmyz, vtáky, náhodné hlasy a podobne. No a bol by zločin nespomenúť vplyv všetkých mojich učiteľov a kolegov, s ktorými som kedy hral.
 
Čo ti dáva spolupráca s tanečníkmi? Vždy obdivujem aká je intenzívna a prirodzená vaša previazanosť a spolupráca na javisku s Renou, tvojou umeleckou a životnou partnerkou.
Človek by sa mal učiť zo všetkých svojich zážitkov a skúseností a partnerstvo je toho veľkou súčasťou. Rena a ja sme dosť kompatibilní pri spoločných vystúpeniach a vychádza to zo senzitivity a ochoty nás oboch pre spoluprácu. Nie je jednoduché takú spriaznenosť nájsť a ani ju udržovať.
 
Niektoré vaše spoločné projekty sú inšpirované súfizmom a poéziou. Aký máš k poézii vzťah?
Jedna z mojich obľúbených básní je „Smutná hra“ od Haféza, v ktorej sa hovorí: „ Dlhú dobu bol môj život o vine. Každý na niekoho ukazoval prstom“ , ale to nie je dobrý prístup. Je to veľký problém súčasného sveta, taký život je nenaplnený. V poézii je múdrosť, je možné ju tam nájsť a svoju skúsenosť pretlmočiť hudbou. Ide to z vás von, či už chcete, alebo nie. Nedá sa tomu vyhnúť.
 
Ďakujem za rozhovor.

 

















foto z bratislavského koncertu Befriended in Istanbul

partneri partneri partneri partneri